Láska a strach?! // Love and fear?!

Ahojte priatelia moji, sedím za počítačom a utápam sa v myšlienkách. Bežný deň a zároveň krásne výnimočný. To, že neviem rozkazovať môjmu srdcu, či mozgu je bežné , ale v poslednej dobe si naozaj úprimne začínam uvedomovať veľa vecí. Ach dúfam,že sa nerozplačem po chvíľké, keďže mi v pozadí hrá krásna melancholická pieseň a moje pocity ma premáhaju. O čom sa ale však chcela s vami hovoriť je, že si v poslednom čase uvedomujem ako veľmi som vďačná. Znie to plytko, ale keď sa nad tým pozastavíme, tak je to pravda. Každým dňom si pripomínam, že som vďačná už len za to, že život mi dáva príležitosti, že môžem mať pri sebe fakt pár skutočných a pravých priateľov, za to že môžem robiť doslova čokoľvek a i za to že mám voľnosť. Je to divné, že si často neuvedomujeme čo máme, ale žijeme uponáhľaný život a snažíme sa dosiahnúť stále viac a viac - uzatvárame sa sami do seba (úplnaa jaa). Pretože niekedy keď sa len tak zamyslíme nad tým čo máme, dokáže nás to naplniťa môže to byť akákoľvek drobnosť. Prečo nemyslieť na to skvelé čo máme? Myslím si, že väčšina z nás zistí, čo má až o to príjde a snaží sa to získať späť, ale prečo tomu sakra nezabrániť?
Všetci sme len ľudia a robíme chyby, ľudské chyby a veľké chyby, ale byť vďačný za niečo je to najmenej...
V jednej knihe som raz čítala, že všetky naše pocity vychádzajú z dvoch emócii: 1. láska a 2. strach.
Obe tak silné, a zároveň protikladné východiska. Všetky ďaľšie emócie vychádzajú len z nich. Myslím si, že viem čo tým autor chcel povedať a presne v tomto momente zdieľam jeho pocity. Keď dosiahnete bod lásky, ale aj naplnenia, radosti prichádza vždy strach, strach z faktu, že o to všetko krásne prídete, že sa to pokašle a nájdete sa večer o jedenástej v posteli, so slzami v očiach. Keď vyslovíte vetu: "Milujem ťa" bojíte sa či zaznie naspäť. Ja ani neviem ako vyjadriť pocity. Som šťastná a moc, ale dokedy, bojím sa že to pominie, že opäť budu tie zlé dni. A tak isto je to aj s ľuďmi. Keď niekoho spoznáte, bojíte sa že ten vzťah stratíte a stratíte aj daného človeka. No a získať ho späť, aby vám plne dôveroval je zložité... Chcem byť dobrý človek, dobrý priateľ, dobrý posol pozitívneho myslenia a pôvodne mal byť tento článok na povzbudenie, ale ako vidíte opäť som sa zamotala... V poslednej dobe vo mne prevláda viac strachu ako lásky. Znie to možno neľudsky, ale pozrite sa na to čo sa vo svete deje. Bojím sa. Bojím sa toho, čo ludia robia, akí sú, a ako si robia napriek. Ľudia su komplikovaní, ale nemali by sme si predsa navzájom pomáhať a tolerovať jeden druhého?  Nebol by svet krajší? To sa všetci rašej pozabíjame za peniaze, slávu a moc? A na čo sú nám tieto hodnoty?  Nikdy vás nenaplnia. Nie úprimne, len si to vnucujete. Nikdy pocit radosti, či obojstrannej lásky a priateľstva nenahradia peniaze. Nikdy, verte mi!! Ja som vám len chcela vlastne povedať, aby ste sa nebáli vyjadriť svoje pocity, nebojte sa zdieľať svoje pocity s ľuďmi a pomáhajte si. Nezabudnite, že ste krásny aj keď plačete, ale krajší keď sa úprimne usmievate. Nesilte nič. Buďte úprimný. Úprimnosť nadovšetko. Láska nadovšetko. Utopte strach, milujte a verte...
Milujem vás všetkých♥ všetkých ľudí, ktorý si zaslúžia, byť milovaní.

Ešte by som vás chcela poprosiť o jednu drobnosť. Kamarátka si založila blog a veľmi by si zaslúžila, aby ste si ho aspoň pozreli a prečítali si jej príspevky, lebo jej slová hovoria za všetko. Píše naozaj krásne a aj ona bola z časti inšpiráciou pre napísanie tohto, takže ďakujem Zafírka!:) podporte ju prosíím:) Jej blog je: www.sapphire-eye.blogspot.sk